Hoci názov vanilka pochádza zo španielskeho vainilla, čo určuje „malý struk“, ide o tobolku (teda nie struk) so semenami tropickej popínavej orchidey. Divoko rastúca vanilka je schopná dosiahnuť výšku 15 metrov, pestovaná na plantážach sa necháva dorásť či ovinúť „len“ do výšky 2 metrov. Vanilka má rada tieň, preto je výhodné pestovať ju na plantážach spolu s inými rastlinami. Môžeme ju teda vidieť ako ovíja cukrovú trstinu alebo, pokiaľ je to čisto vanilková plantáž, jednoduché umelé podpery. Vanilka začína plodiť až na tretí rok. Ideálnu výnosnosť dosahuje medzi 5. – 8. rokom. Na plantážach sa necháva približne do svojho 12. roku. Na vrchole plodnosti je možné z jednej rastliny pozbierať až 50 plodov ročne.

Jedným z dôležitých faktorov, ktoré robia z vanilky veľmi drahú komoditu je, že sa všetko, od sadenia cez opeľovanie až po zber, vykonáva ručne. Zatiaľ sa nepodarilo vymyslieť žiadne stroje, ktoré by robotníkom uľahčili prácu. To je taktiež dôvod, prečo sa vanilka necháva dorásť (alebo ovíjať) iba do výšky 2 metrov – robotníci musia na ňu dosiahnuť rukami.

Ďalším z činiteľov zvyšujúcich cenu vanilky je skutočnosť, že vanilka kvitne necelých 24 hodín, a práve v tejto lehote je potrebné opeliť kvety. Akékoľvek meškanie zničí všetku úrodu. Skúsený robotník dokáže ručne opeľovať 1 000 až 1 500 kvetov za deň.

Po rýchlom opelení semenník dozrieva na tobolku až takmer trištvrte roku. Tobolky sa však trhajú hneď po zožltnutí, t. j. po 6 – 7 mesiacoch. Zrelý plod totiž vysychá a jeho aromatický obsah vyteká von. Žlté tobolky sa ďalej spracúvajú dvoma spôsobmi, ktoré sú typické pre danú lokalitu.

Mokrý spôsob sa osvedčil najmä v bývalých francúzskych kolóniách a v Indonézii. Čerstvo pozbierané tobolky sa nechajú pol minúty spariť vo vriacej vode, rýchlo sa osušia a rozložia na slnku. Počas poludňajších horúčav sú zakryté plachtou, kedy sa opäť zaparia, aby sa v nich rozložil zvyšný chlorofyl. Aromatické látky sa musia z toboliek uvoľniť fermentáciou podobne ako v prípade kávy, čaju alebo kakaových bôbov. Tobolky sa preto 8 mesiacov dosušujú a dozrievajú v drevených sudoch. I tu musia mať robotníci „oči na stopkách“ a neustále kontrolovať proces fermentácie, aby tobolky príliš nevyschli alebo ich nenapadli plesne. Suchý spôsob sa používa v Mexiku. Zozbierané tobolky sa nechajú uvädnúť v polotieni. Potom „pendlujú“ medzi sušením na slnku a zaparením v tieni. To trvá približne týždeň. Následne sa dosušujú a zrejú niekoľko mesiacov. I tu je nutný neustály dohľad. Vyzreté tobolky sa potom distribuujú v hermeticky uzavretých sklenených alebo kovových nádobách, aby nestrácali svoju arómu.

Takmer polovica všetkej svetovej produkcie vanilky pochádza z Madagaskaru. Tomu na chrbát „vanilkovo“ dýcha Indonézia. Na bronzovej priečke nájdeme prekvapivo Čínu. Pomyselnú zemiakovú medailu drží pravlasť vanilky – Mexiko. Nasledujú Papua-Nová Guinea, Turecko, Uganda, Tonga, Francúzska Polynézia a Réunion.

Niekedy sa môžeme taktiež stretnúť s rôznymi názvami vaniliek. Nie všetky označujú oblasť, v ktorej sa tá-ktorá vanilka vypestovala, napríklad mexická vanilka sa nazýva Totonac. Naopak, označenie bourbonská vanilka napovedá, že vanilka pochádza z klasickej vanilky pravej, ktorú sa podarilo prvýkrát mimo Mexika skultivovať práve na ostrove Bourbon, dnes Réunion. Podobne je to s tahitskou vanilkou. Na Tahiti sa druh vanilky pravej náhodne skrížil s divoko rastúcou vanilkou a vznikla tahitská vanilka, ktorá sa však pestuje napríklad aj v Papua-Novej Guinei. Madagaskarská (bourbonská) vanilka pochádza z krajiny najväčšieho producenta vanilky na svete.